zaviedli.
Ale poďme pekne po poriadku. Skôr než sme sa ocitli vo večnom meste, museli sme zdolať dlhú a náročnú
nočnú jazdu na juh. Po nekomfortnej noci sme sa v dopoludňajších hodinách ocitli
v Pise. Predierajúc
sa davmi turistov a uličkami plnými stánkov s neodmysliteľnými suvenírmi, ktoré majú pripomínať návštevu
tohto miesta, za stredovekými hradbami sa nám naskytol úžasný pohľad na obrovský areál, vyhlásený v r.1987
za pamiatku UNESCO, s troma markantnými budovami – Baptistériom sv. Jána Krstiteľa, katedrálou Nanebevzatia
Panny Márie a zvonicou, známou ako šikmá veža. Všetky tieto pamiatky sú koncentrované na námestí La Piazza
del Duomo nazývaného i Námestím zázrakov. Pri pokladniach to ide rýchlo, ale musíte si zvyknúť na taliansky
chaos, ktorý je všadeprítomný. A nie len v Pise! Do dvoch spomínaných sakrálnych pamiatok sa dostanete
kedykoľvek, ale na vežu je časenka, čo znamená, že pri nákupe lístka si na ňom nájdete presný čas, kedy
sa môžete pokúsiť na ňu vystúpiť, ale predtým si musíte všetky veci odložiť v šatni, kde panuje už
spomínaný chaos. Nie som klaustrofobik, ale po vstupe do veže som mala veľmi zmiešané pocity. K čomu
vám ich pripodobiť? Nuž, snáď každý z vás zažil nepríjemné točenie sa hlavy po vystúpení z kolotoča. A nebol
to len môj subjektívny pocit. Po výstupe na vrchol zvonice, ktorá práve kvôli svojmu nakláňaniu nebola nikdy
dokončená (cieľom majstrov z 13.storočia bolo postaviť najvyššiu zvonicu na svete), sa návštevníkom naskytne
nádherný výhľad na mesto i blízke toskánske okolie. Po zhliadnutí všetkých historických budov a nákupe suvenírov,
sme sa opäť ocitli v autobuse na ceste do kúpeľného mestečka Montecatini Terme, kde sme mali prenocovať v miestnom
hoteli. Po štedrej večeri sme sa išli prejsť po tomto vyhľadávanom kúpeľnom rezorte, ktoré v čase svojej
najväčšej slávy navštívil i skladateľ Giuseppe Verdi a známy módny návrhár Christian Dior.
Druhý deň smerovali naše kroky
do Florencie, ktorej centrum bolo v roku 1982 zapísané
do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO a je kolískou renesancie a talianskych klasikov Danteho,
Petrarcu, Boccaccia. Mesto je spojené s vládou slávnej rodiny Medici, s obchodom, financiami, s
moreplavcami a objaviteľmi ako Amerigo Vespucci, či slávnymi majstrami Michelangelom, Botticellim a
Leonardom da Vincim. Na námesti Piazza del Duomo sme mali hodinový rozchod na prezretie si Dómu Santa
Maria del Fiore (3.najvyšší v Taliansku), Baptistéria sv. Jána a Giottovej zvonice. Každý sa mohol
rozhodnúť, čo si chce pozrieť. My, po krátkej prehliadke dómu, sme sa rozhodli pre výstup na 82 m vysokú
zvonicu, na vrchole ktorej sme sa stretli s krajanmi, po rozhovore s ktorými sme si vychutnali pohľad
na červené strechy mesta popretkávané tenkými nitkami uličiek a riekou Arno. Po zraze sme pokračovali
na Radničné námestie, na ktorom stojí palác Vecchio, Neptúnova socha a neodmysliteľná, všetkými turistami
vyhľadávaná socha Dávida po boji s Goliášom. Neďaleko sa nachádza známy palác Pitti a ospevovaná galéria
Uffizi, ukrývajúca skvosty majstrov, akými bezpochyby boli Michelangelo, Leonardo da Vinchi, Raffael,
Botticelli, Tizian, Rubens, Carravagio. Po parížskom Louvri je to najvyhľadávanejšia obrazáreň
v Európe. Z Radničného námestia sme sa presunuli na most Ponte Vecchio, najstarší, najužší most
mesta spojený s malými obchodíkmi ponúkajúcimi zlatnícke výrobky. Aj dnes má svoju špecifickú
atmosféru, len škoda, že pred príchodom naň, vás na každom kroku zastavujú nedomorodí pouliční
predavači ponúkajúci gýče a šmejdy. Perlu Toskánska sme opúšťali zaliatu stredomorským slnkom
smerujúc k ďalšej UNESCO pamiatke vybudovanej na malom kopčeku –
Assisi. Približujúc sa k mestečku
bolo jasné, že toto miesto by si zaslúžilo viac času a pozornosti, než sme naň mali vyhradené. Mesto
preslávil sv.František a jeho nasledovateľka Klára, ktorí kázali a praktizovali život v absolútnej
chudobe, pokání a pokore. Aspoň nachvíľu sme sa nadýchli toho zvláštneho éteru vznášajúceho sa nad
úzkymi kamennými stredovekými uličkami. Snáď nabudúce...! Unavení celodenným chodením a prímorským
slnkom sme nasadli do autobusu a namierili k predmestiu
Ríma, kde sme mali nachystané večere a
ubytovanie. Hotel Antico Residence Roma bol umiestnený v krásnej záhrade plnej kvitnúcich kvetín. Aj
napriek tomu, že sme si už pomaly zvykli na taliansky chaos, v tomto prostredí sa snáď strojnásobil.
Po komplikovanom umiestnení na izby, nás čakalo dlhé čakanie na večeru, ale nakoľko únava gradovala,
postupne sa naše zúfalstvo menilo na sarkastický smiech. Už najedení a trochu povznesení dobrým
talianským vínom spolustolujúci rumunskí dôchodcovia začali nôtiť svoje národné piesne, čo, samozrejme,
nenechalo naše ešte stále hladné študentky ľahostajnými a zakontrovali im svojimi ladnými hlasmi krásne
ľúbozvučné slovenské piesne. Duel sa skončil víťazstvom Našich a dobrou večerou.
Ráno bolo kruté, keďže sme si líhali neskoro a vstávali skoro. Taliani si zas šplhli, pripraviac
nám raňajkové balíčky – jeden zošúverený ale čerstvý kruasant s mini masielkom a džemom a k tomu
káva a čaj z veľkých 5-litrových bandasiek! Ale my sme sa nedali, lebo nás čakala audiencia u pápeža
na Námestí sv.Petra. Ešte predtým sme sa museli predrať rannou rímskou dopravnou špičkou, so sprievodkyňou
ísť vyzdvihnúť lístky na Ulicu zmierenia a podrobiť sa niekoľkonásobnej osobnej prehliadke bezpečnostných
zložiek. Po chvíľke čakania sa zjavil pápež František. Nastúpil do svojho papamobilu a niekoľkokrát
prekrúžil námestie zastaviac sa pri niektorých veriacich a požehnajúc im. Najväčším prekvapením a
zážitkom bolo, keď medzi vymenovanými veriacimi zo všetkých kútov sveta, a to naozaj zo všetkých –
boli tam Thajčania, Japonci, Kanaďania, Američania - sa ozvalo, že na audiencii vítajú aj študentov
z Pedagogickej a sociálnej akadémie z Turčianskych Teplíc. Naše dievčatá skandovali a mávali slovenskými
vlajkami. To už aj mne, čistokrvnému pohanovi, naskočili zimomriavky a slzy do očí. Takéto niečo sa
už asi nezopakuje! Toto bolo len raz! Po duchovnom zážitku sme sa rozpŕchli každý svojim smerom. Niektorí
do Vatikánskych múzeí pozrieť ich skvosty a najmä Sixtínsku kaplnku, iní do Baziliky sv.Petra, ďalší
do Anjelskeho hradu. Nakoľko bolo času dosť, okrem kultúrno-historicko-sakrálnych pamiatok sme si všetci
dopriali preslávenú taliansku kuchyňu, skvelé „gelato“ (zmrzlinu) v jednej zo stoviek gelaterií a prehnali
sa obchodmi so suvenírmi. Poslednou zastávkou dňa bolo námestia Piazza Navona, známe svojimi umelcami
a Fontánou štyroch riek. Podvečerný dážď nás vyhnal do metra skôr, než sme predpokladali.
Posledný deň začal zatiahnutou oblohou a dažďom. Beznádej opantala naše duše, lebo sme vedeli,
že celý deň až do večera budeme na nohách. Presun metrom spôsobil zázrak. Pri vystúpení z neho
nebolo po daždi ani chýru ani slychu. Krásne, modré nebo nad hlavami a teplota vzduchu vhodná
na opaľovanie. Zas nás čakalo pár sakrálnych pamiatok, z ktorých najviac zapôsobil kostol s
kláštorom sv. Praxedy, v ktorom v rokoch 867-869 bývali sv. Konštantín a Metod a na priečelí
budovy je pamätná tabuľa v talianskom i slovenskom jazyku. Kus domova v cudzom svete. Obrovský
pocit patriotizmu! Pravdupovediac, ďalšie sakrálne pamiatky mi trochu splynuli v jedno, lebo ich
bolo na môj vkus dosť. Po ich prejdení sme úzkou nekonečnou ulicou lemovanou obitými autami a
motorkami, nič netypické pre Rím, dorazili na jej koniec, do sveta antiky, kde na nás zaútočilo
svojou kolosálnosťou jeho veličenstvo Koloseum. Pár spoločných fotiek a čas na rozchod, aby si
každý mohol prezrieť tak tento najväčší amfiteáter svojej doby, ako aj priľahlé Forum Romanum – kolísku
mesta. Potom sme spoločne prechádzali popri mohutnom, dosť gýčovom Pamätníku Viktora Emanuela II., miestnymi
prezývaným rôznymi hanlivými názvami, ako písací stroj, či zubná protéza, cez Benátske námestie k Pantheonu
a k filmom Felliniho La Dolce Vita preslávenej Fontáne di Trevi, v ktorej sa kúpala americká herečka
švédskeho pôvodu Anita Ekbegr. Legenda hovorí, že kto sa napije z tejto fontány, ktorá má dodnes čistú
horskú vodu, alebo vhodí do nej mincu, do Ríma sa ešte vráti. Nie som lakomá, ani poverčivá. Do fontány
som mincu nikdy nehodila a v Ríme som bola už tretíkrát. Naše posledné kroky, ktorých sme v ten deň podľa
krokomeru urobili vyše 25 000, viedli na Španielske námestie so Španielskymi schodmi, po ktorých sa
v Prázdninách v Ríme prechádzala krehká a očarujúca kráska Audrey Hepburn. Po pauze na posledné nákupy
či večeru, sme sa vnorili do útrob metra a smerovali na okraj mesta, kde už na nás čakal autobus a
dlhá cesta domov. Arrivederci Roma. Naše prázdniny v Ríme boli na konci, ale ich príbeh bude stále
znieť v našich spomienkach.
Mgr.Natália Zajacová
PISA
FLORENCIA
ASSISI
VATIKÁN a RÍM