HISTÓRIA ŠKOLY

     Na konci 19.storočia sa vzdelanostné pomery v Uhorsku nevyvíjali pre slovenskú pospolitosť priaznivo. Všetky uhorské vlády po roku 1867 uplatňovali v duchu "maďarskej štátnej idey" postupnú asimiláciu a likvidáciu nemaďarských národností. Zákonný článok č.38 z roku 1868 formálne ponechával možnosť vyučovať žiakov v ich materinskom jazyku, ale už o jedno desaťročie nový zákon definitívne nariadil povinné vyučovanie maďarského jazyka s jasnou maďarizačnou tendenciou.

     Napomôcť týmto snahám malo i zakladanie učiteľských ústavov predovšetkým v tých oblastiach, kde boli slovenské vplyvy veľmi silné. Jedným z učiteľských ústavov, ktoré vznikli už v roku 1870 bol i štátny učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, ktorého dedičstvo prevzala dnešná Pedagogická a sociálna akadémia v Turčianskych Tepliciach.

     Maďarský kráľovský učiteľský ústav, ktorý bol na samom počiatku histórie dnešnej Pedagogickej a sociálnej akadémie, začal svoju činnosť 1. novembra 1870 v Kláštore pod Znievom. Do prvého ročníka riadnej triedy sa prihlásilo 14 študentov a do prípravnej triedy 16 študentov. Podstatná časť týchto i ďalších študentov, ktorí ústav navštevovali, pochádzala z vtedajšej Turčianskej, Zvolenskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Liptovskej a Oravskej župy.

     Štúdium bolo pôvodne trojročné, od školského roku 1883/84 štvorročné. Končilo sa písomnými, praktickými a ústnymi maturitnými skúškami. Písomné maturitné skúšky sa konali z pedagogiky, táto sa počítala zároveň i za skúšku z maďarského jazyka, z geometrie, nemeckého jazyka, kreslenia a krasopisu. Písomné skúšky trvali 4 dni. Praktická maturitná skúška pozostávala z výstupov vo všetkých triedach cvičnej školy. Ústne skúšky trvali 3 dni a ich priebeh sledoval kráľovský školský inšpektor. Učebné plány z roku 1900 uvádzajú, že študenti v priebehu štvorročného štúdia museli zvládnuť spolu 25 vyučovacích predmetov. Vyučovacia povinnosť v prvom ročníku bola 27 hodín, vo štvrtom 34 hodín týždenne. Klasifikovalo sa správanie, stupňami - príkladné, chválitebné, dobré, zákonité, nezákonné, usilovnosť - neúnavná, chválitebná, náležitá, klesajúca, žiadna a prospech - výborný, chválitebný, dobrý, dostatočný, nedostatočný.

     V školskom roku 1870/1871 zabezpečoval výchovu a vzdelávanie v učiteľskom ústave 7 členný profesorský zbor. Členovia zboru sa v kláštorskom období veľmi často menili, dopĺňali a rozširovali. V školskom roku 1910/1911 mal profesorský zbor už 13 členov. Úväzky riadnych profesorov sa pohybovali v rozmedzí 14 - 17 vyučovacích hodín týždenne. Úväzky pomocných a cvičných učiteľov sa pohybovali od 22 - 29 hodín týždenne. Súčasťou profesorského zboru bol i ústavný lekár a učitelia rímsko-katolíckeho, evanjelického a židovského náboženstva.

     Žiaci boli ubytovaní v internáte, kde boli spočiatku veľmi ťažké životné podmienky. Internát mal 7 spální a 7 učební, kde spolu žilo takmer 100 žiakov. Keďže kapacita nepostačovala pre všetkých záujemcov, vedenie ústavu zabezpečovalo ubytovanie i u zámožnejších občanov Kláštora pod Znievom. Poplatok za ubytovanie a stravu v internáte činil priemerne 260 korún mesačne. Majetnejší študenti prispievali i na úhradu školských poplatkov nemajetných študentov. V školskom roku 1910/1911 platilo plný poplatok 22 študentov, polovičný poplatok 33 študentov a od platenia bolo oslobodených 46 študentov.

     Každodenná činnosť študentov učiteľského ústavu sa riadila ústavným poriadkom, ktorý nadobudol pre študenta platnosť dňom jeho zápisu do ústavnej matriky. Odvtedy bol študent povinný navštevovať vyučovanie a tam vyhovieť všetkým požiadavkám slušnosti. Za tri vymeškané neospravedlnené hodiny boli upovedomení rodičia o chovancovej nedbalosti a za tri ďalšie bol vylúčený z ústavu. Počas cvičenia na hudobných nástrojoch museli byť zatvorené obloky. Medzi stenami ústavu sa prísne zakazovalo rušenie ticha, a to spevom, hvízdaním, behaním a hraním mimo triedy. Fajčiť bolo dovolené iba za hranicami mesta. Hostince a krčmy nesmeli študenti navštevovať, ba ani robiť u obchodníkov dlžoby.

     V pracovný deň vstávali študenti o 5. hod. Od 5.hod. - do 7.hod. vykonávali rôzne pracovné činnosti. Od 7.hod. - 8.hod. boli raňajky a bohoslužby. Od 8.hod. - do 12.hod. vyučovanie. O 12.hod. bol obed. Od 13.hod. - do 14. pracovné činnosti. Od 14.hod. - 17.hod. sa konali prednášky. Od 17.hod. - do 18.hod. bolo osobné voľno, ktoré museli študenti tráviť prechádzkami a nie schádzaním sa po domoch. O 18,30 hod. bola večera. Od 19.hod. - do 20.hod. bolo tiché zamestnanie a od 21.hod. nočný pokoj.

     V nedeľu a vo sviatok bol denný režim upravený. Každý musel navštíviť bohoslužby, podľa vlastného vyznania. Tí, ktorí nemohli, alebo to mali zakázané, nesmeli vykonávať počas sviatočného dňa žiadne hlučné zamestnanie.

     Pre potreby vyučovania získavala škola nevyhnutnú odbornú literatúru, tou istou strastiplnou cestou, ako je to i dnes. V roku 1873/74 mala knižnica spolu 141 titulov odbornej literatúry. V ďalších rokoch bola odborná literatúra i zbierky dopĺňané z darov rôznych inštitúcií, niektorých členov profesorského zboru a zámožnejších mecenášov školy. Zbierky učebných pomôcok a knižničné zbierky sa rozširovali každý rok. Skromný majetok sa usilovnou prácou a statočným prístupom zveľaďoval. V školskom roku 1900/1901 pribudli dokonca i dva kone a 4 kravy.

     V prvých rokoch pôsobenia učiteľského ústavu bola zriadená i rezbárska dielňa, kde sa hlavne chlapci zdokonaľovali v ručných prácach a získavali vzťah k remeslu a práci vôbec. Okrem rezbárstva sa v dielni vyučovalo i kreslenie, práca s hlinou a modelovanie. Po čase a nadobudnutí remeselnej zručnosti dosiahli niektoré rezbárske práce takú profesionálnu úroveň, že boli vystavované dokonca v Bratislave, Budapešti a vo Viedni.

     V roku 1875 založili študenti ústavu samovzdelávací krúžok, v ktorom vyvíjali pedagogickú, literárnu a hudobnú činnosť. Samovzdelávací krúžok mával okolo 30 členov a viedli ho profesori ústavu.

     Pozoruhodná bola i športová činnosť. Každý rok sa konali telovýchovné slávnosti, ktoré sa tešili veľkej pozornosti domáceho obyvateľstva i nadriadených školských orgánov. V školskom roku 1901/1902 sa takýchto slávností zúčastnil i kráľovský školský inšpektor Gyula Berecz a grófka Batthányová.

     Pre nedostačujúce podmienky na vyučovanie, silné slovenské povedomie, a po požiari v budove učiteľského ústavu, začalo sa už v roku 1904 uvažovať o jeho premiestnení. Najvážnejšími kandidátmi boli mesto Kremnica, mestečko Vrútky a Štubnianske Teplice. Po niekoľkoročných sporoch rozhodli maďarské školské úrady, že sídlom učiteľského ústavu budú Štubnianske (dnešné Turčianske) Teplice. Pozemok pre výstavbu školy veľkoryso darovalo mesto Kremnica osobitnou listinou vyhotovenou 14. augusta 1908. Výstavba novej budovy trvala 3 a pol roka. Od 1.septembra 1911 sa už vyučovalo v nových podmienkach. V škole boli umiestnené 4 triedy, odborné učebne, internát, jedáleň s kuchyňou, cvičná škola, 4 študovne a kabinety.

     Prvá svetová vojna prerušila sľubný rozvoj výchovy a vzdelávania. Chlapci museli postupne narukovať na front a ich miesta v školských laviciach ostali prázdne. V priebehu školského roka 1914/1915 narukovalo spolu 50 študentov, ktorí mali viac ako osemnásť rokov a potom postupne ďalších 70. Výročná správa z roku 1916 referuje, že 26 z nich už padlo na frontoch. Do skončenia vojny ich počet ešte stúpol.

     Nedostatočné finančné prostriedky počas vojny nútili vedenie ústavu a všetkých pedagógov i žiakov, aby sa podieľali na každodennom chode školy. Bolo založené včelárstvo, každá trieda dostala časť záhrady, kde sa pestovala zelenina, študenti chodili po domoch nakupovať potraviny pre kuchyňu. Život školy skomplikovala v roku 1915 i mimoriadne tuhá zima. V týchto pohnutých časoch vznikol na pôde školy tajný spolok Mor ho. Jeho činnosť bola však v krátkom čase odhalená a študent Miloš Kolesár bol vylúčený zo štúdia. Zmaturoval až po skončení vojny v roku 1919.

     S pádom Rakúsko-Uhorska v roku 1918 skončilo obdobie maďarského kráľovského učiteľského ústavu. Aj napriek tomu, že pre slovenský národ nebolo toto obdobie jeho najšťastnejším obdobím, objavilo sa veľa vedcov, národných buditeľov, osvetových pracovníkov a ďalších, ktorí napomáhali rozvoju národa. Z tých, ktorí navštevovali učiteľský ústav, alebo v ňom vyučovali treba pripomenúť prof. Antona Margitaiho, botanika a Mikuláša Moyzesa, hudobného skladateľa. Zo študentov ústavu - Martina Kukučína, J.G.Tajovského, Miloša Bazovského, Stanislava Zocha, Antona Bieleka, Jána Čajaka ml., Jozefa Škultétyho, Ľudmilu Kôrkovú, Máriu Riznerovú a mnohých ďalších.

     Prvý povojnový zápis do všetkých ročníkov sa uskutočnil koncom apríla 1919. Na štúdium bolo prijatých 71 chlapcov a 67 dievčat. Dočasným riaditeľom sa stal Ernest Polóni. Prvé povojnové maturitné skúšky sa konali 15. a 16.júna 1919. Zúčastnilo sa ich 25 študentov. Predsedom skúšobnej komisie bol významný český historik Jaroslav Vlček.

     V roku 1920 bola škola premenovaná na Československý štátny koedukačný učiteľský ústav Jána Kollára. Od roku 1938 sa začal učiteľský ústav meniť z koedukačného na dievčenský. Zmena sa objavila i v názve. Najskôr sa volal Štátny slovenský učiteľský ústav a od 1.9.1940 Štátna slovenská dievčenská učiteľská akadémia. V rokoch 1919 - 1945 sa priama pedagogická i mimoškolská práca v ústave veľmi priaznivo rozvíjala. Študenti sa aktívne zapájali do všetkých školských i záujmových činností. Pod vedením skúsených profesorov nacvičovali divadelné hry, podnikali zájazdy, výlety, exkurzie. Školu navštívil Štefan Krčméry, M.Š.Trnavský a ďalšie osobnosti. V roku 1928/1929 vyučovalo v škole 6 riadnych profesorov, 3 výpomocní, v roku 1930/1931 8 riadnych, 1 suplujúci, 2 definitívny cviční učitelia a 4 výpomocní. Okrem nich mala škola školníka, kuriča a 1 výpomocnú silu.

     Školský život v medzivojnovom období bol mnohotvárny a pestrý. V roku 1940 bol v budove školy zavedený školský rozhlas, v školskom roku 1942/43 sa začali premietať prvé úzke filmy, ktoré vyrábal vtedajší Školfilm.

     Mníchovský diktát a rozbitie Československa ovplyvnilo i pomery v škole. V období SNP bola v škole zriadená partizánska nemocnica a po potlačení povstania zajatecký tábor a vojenská poľná nemocnica. Vyučovanie bolo prerušené až do mája 1945. Viacerí bývalí študenti učiteľského ústavu vstupovali do partizánskych oddielov. Niektorí z nich zahynuli na bojiskách, alebo boli umučení v koncentračných táboroch. Patria k nim: Rudolf Čillík, Ján Hruška, Jozef Junaska, Juraj Kozol, Gustáv Donoval, Ľudovít Krasnec, Ján Marták, Jozef Ľupták, Jozef Matuľa, Jozef Spratek a ďalší.

     Po oslobodení v roku 1945 prechádzala škola viacerými obsahovými zmenami. Od roku 1947 sa učiteľská akadémia postupne rušila. Vzniklo pedagogické gymnázium, ktorého sídlo už v roku 1951 preniesli do Žiliny a namiesto neho zriadili Štátny kurz pre prípravu pracujúcich na vysoké školy.

     1. 9. 1953 bolo obnovené učiteľské vzdelávanie a škola dostala názov Pedagogická škola pre vzdelanie učiteľov národných škôl. Tento typ školy, posilnený i o žiakov z iných okresov, skončil v roku 1961.

     1. 9. 1959 začalo trojročné štúdium učiteliek materských škôl, ktoré sa v roku 1960 zmenilo na štvorročné. V školskom roku 1963/64 začalo vzdelávanie vychovávateľov mimoškolských zariadení. Okrem denného štúdia bolo organizované i diaľkové pomaturitné a nadstavbové štúdium v odboroch učiteľstvo pre MŠ a vychovávateľstvo.

     V roku 1977 bola škola premenovaná na Strednú pedagogickú školu, v roku 1991 na Strednú pedagogickú školu Jána Kollára a v roku 1996 na Pedagogickú a sociálnu akadémiu. V roku 1992 boli zlúčené učiteľstvo pre MŠ a vychovávateľstvo do jedného študijného odboru s názvom najskôr pedagogická škola, neskoršie učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo. K tomuto študijnému odboru postupne pribudli nové študijné odbory: kultúrno-výchovný pracovník, sociálno-výchovný pracovník, starostlivosť o človeka, špeciálna pedagogika.

     Výrazným pomocníkom školy počas všetkých predchádzajúcich rokov ako i v súčasnosti sú vychovávateľky domova mládeže, ktorý bol v roku 1989/90 odčlenený od školy ako samostatná jednotka.

     Počas svojej bohatej histórie sa škola stala kultúrnym a osvetovým centrom Turčianskych Teplíc a Horného Turca. Študenti školy pripravili množstvo akadémií, kultúrnych programov. Zúčastňovali sa recitačných, hudobných, výtvarných, jazykových a športových súťaži, na ktorých dosiahli i veľmi pekné výsledky. Za dobrými výsledkami sa skrýva okrem usilovnosti študentov i množstvo obetavej a nezištnej práce učiteľov školy, ktorí sú zárukou nielen kvalitných študijných výsledkov žiakov, ale i bohatej a zaujímavej mimoškolskej činnosti.